metické tipy)..(fakty o kozmetike) .....(doplnky) .....(niečo o mne) ....(T

Ja vs. láska

19. srpna 2014 v 20:46 | Veronika Jančová |  Ja vs. Bridget
Ako Bridget - stále sama. Niekedy je mi to ľúto, ale depresie nemám. Neženiem sa do vzťahov ani zo zúfalstva, ani zo zvedavosti. Ak sa na scéne zjaví ten pravý, určite nebude rozmýšľať o mne ako o perspektívnej partnerke, keď budem naňho hľadieť z náručia iného - toho nesprávneho. Takže scénu sledujem, ale už bez zbytočných záväzkov a komplikácií. Ak ste single, prijmite moje rady.


Poradím vám, ako ostať nad vecou. Ja viem, že dnešné trendy veľmi neprajú single ľuďom. Na každú akciu v meste, ktorá sa kde koná, väčšinou prídu páry. Sedia všade. Sápajú po sebe v autobusoch (čo ja osobne neznášam, to podľa mňa patrí inde), posedávajú na terasách, na lavičkách, v parku. Pre jedného sa na figu varí, budete donekonečna zbierať bielizeň, aby ste konečne mohli zapnúť práčku a týždeň zberať riad do umývačky. A to ani nehovorím o príbuzných a priateľoch, ktorí sa vás do omrzenia budú vypytovať otázky typu "A už máš frajera?" a vy im donekonečna budete odpovedať rovnako: "A načo by mi bol?" a tváriť sa pri tom nepriestrelne ako protiatómový kryt, alebo sa tajomne usmievať. Ale ak mám s niekým byť len preto, aby som sa na nich mohla víťazoslávne zaškľabiť, povedať "Mám!" a potom sa domov vrátiť k človeku, s ktorým si viem povedať tak dve a pol slova, tak teda ďakujem, ale nestrávim svoj život s niekým, kto mi nerozumie.

Nebola som svätá. Dávam to za vinu tak trošku rodičom a mojej výchove. Neučili ma primerane reagovať na narážky, zato ma vždy držali na krátko. Na jednej strane zo mňa už od malička vychovávali slušného človeka, ktorý sa vždy správal k iným úctivo a nikdy nerobil bláznivé kúsky, ale tiež vychovali ženu, vo vnútri ktorej vybuchujú sopky a ona to v sebe dusí. Ja teda poviem človeku veci..., lebo som veľmi úprimná a viem mať praštené a veselé nápady, no keď ide o city, mám trošku problém prejaviť sa a povedať si svoje. To sa premietalo aj do mojich vzťahov.

Moja prvá láska tragicky zahynula. Ťažko povedať, či by to bol býval pre mňa partner na celý život, veď sme boli prakticky decká, ale aj tak som hneď prvý životný pokus zbabrala. Nestihli sme sa ani rozlúčiť a vymeniť si kontakty, pretože môj prázdninový pobyt v danom meste skončil predčasne. Pred rodičmi som však bola ticho. Stále tvrdili, že mám na lásky čas a vedela som, že by nesúhlasili. Trošku ma to poznačilo, ak mám povedať pravdu. No áno, držala som jazyk za zubami a nielen vtedy. Aj keď som sa od príbuzných náhodne dozvedela, aká strašná vec sa mu len mesiac po prázdninách stala, mlčala som o tom takmer pol roka. Nebyť netaktnej poznámky spolubývajúcej na internáte, zrejme by som nevybuchla a nedostala to zo seba vonku. Iný záver prázdnin by celý sled udalostí aj tak nezmenil a moje listy by Mikimu aj tak život nevrátili, ale neprajem nikomu tie pocity viny a neustále otázky, čo by bolo, ak by...

Takže prvé ponaučenie: Za lásku sa vždy oplatí bojovať, alebo aspoň podniknúť nejaké kroky. Vždy je lepšie skúsiť a neuspieť, než strčiť hlavu do piesku ako pštros, tváriť sa, že sa nič nestalo a potom si to vyčítať.

Prvý vážnejší vzťah začal na pracovno-štúdijnom pobyte v Španielsku. Bola to vôbec prvý muž, s ktorým som seriózne začala chodiť, ale veľký surovec. Nebola som preňho rovnocennou partnerkou, ale majetkom. Človek si to neuvedomuje, keď je čerstvo zamilovaný. Došlo mi to až vtedy, keď som odišla domov a on mi robil do telefónu žiarlivostné scény, hoci som mu nedávala žiadne dôvody. Mali sme do budúcnosti plány, mal prísť za mnou, no náš vzťah sme ukončili ešte predtým. Nikdy však nezabudnem na ten moment, kedy mi do lekárne, kde som robila, prišlo malé dievčatko s olivovou pleťou, uhľovočiernymi vlasmi a so španielskym prízvukom i vážnou tvárou povedalo: "Ja teba zabiť, lebo ty mi zlomiť srdce." Asi by do mňa vtedy ani valašku nezaťal, čo som bola taká tuhá od strachu. Tento muž mal čosi z troch kultúr. Z časti bol Francúz (po matke), z časti Arab (po otcovi) a so Španielskou výchovou. Z každej krajiny asi pobral to najhoršie a po všetkých tých výstupoch pri obyčajných telefonických hovoroch som bola ochotná veriť, že by bol schopný aj viac, než ma len zastrašovať. Dramatický záver vzťahu, čo? Ako dobre, že nemá nové číslo na môj mobil. :-)

Moja druhá životná lekcia: Nech to vyznie akokoľvek, neodporúčam vzťah s cudzincami, ktorých kultúra je výrazne iná, ako tá naša. Nebudete sa vo všetkom chápať a môžete mať úplne rozdielne názory na bežné veci.

Ani neviem, či táto skúsenosť a strach nejako zafungovali v čase, keď som sa zamilovávala do SBS-kára v obchodnom dome, kde bola aj naša lekáreň. Skôr to s tým strachom nemalo nič spoločného, ale ľúbila som ho a veľmi, hoci ma hneď na začiatku vzťahu oklamal v pár veciach (napríklad klamal o veku, prvý varovný signál). Lenže cez ružové okuliare sa ťažko vidí v reálnom svetle muž, ktorý je neustále pod niekoho vplyvom a nemá vlastný názor. Jeho slovo neznamenalo nič. Nikdy ho nedodržal. Najhoršie však bolo to, že klamal, zatajoval, odbiehal od témy a ani to nerobil dobre. Pre svoj prístup sa v Anglicku, kde sme spolu istý čas obaja pôsobili, dostal do obrovských problémov. Všetkému sme mohli predísť, keby bol býval aspoň raz v živote ku mne úprimný. Všetci známi sa zhodli v tom, že iná žena (a možno i muž) by v momente zutekala na Slovensko, ale ja som sa zaňho bila ako lev, zničila si zdravie a poznačila celý ďalší život, len aby som ho zachránila. Bolo to tam veľmi drsné. Nielen preňho, ale i pre mňa, no prežili sme to a šťastne sa vrátili domov, aby sme sa konečne po viac ako 4 rokoch vzali. Pár mesiacov pred svadbou ma však podrazil a pre svoju naivitu (ktorú zastieral ďalším klamstvom) pochoval naše spoločné plány do budúcnosti. V mene lásky som mu to chcela odpustiť, ale zrejme v odpustenie pre vážnosť svojho prehrešku nedúfal a tak ma stihol ešte podviesť s inou ženou. To bol koniec a pre mňa obrovská rana. Všetko som mu odpustila, ale už mu nikdy viac nebudem veriť, tak som radšej odišla.

Tretia životná lekcia: Klamárov nechajte pekne na pokoji a nechcite chlapa, ktorý bude stále pod papučou (hoci i vašou). Slovo robí muža. Ak vám hneď na začiatku vzťahu klame, bude to robiť stále. A to isté platí i pre pánov. Nemali by chcieť klamárky. Je iná milosrdná lož. Možno sa tiež dá odpustiť, ak klame v záujme svojej rodiny, ale nie pre svoj egoizmus. Bude to znieť tvrdo, ale egoista si nezaslúži lásku.

Posledný vzťah bol lepší, než predošlé i keď mnohé znaky môjho vtedajšieho milovaného sa mi zdali byť povedomé. Minimálne vo váhe slova, v klamstvách a predošlom pohnutom živote by si títo poslední dvaja mohli podať ruky. Bola som výborný liek na jeho ego. Pomohla som mu získať späť jeho sebavedomie, nájsť si lepšiu prácu, naučiť ho niektoré veci potrebné do života (napríklad uvariť jedlo, ožehliť tričko, pre prípad, že by to niekedy potreboval a pod.), vrátiť sa späť ku koníčkom a nájsť tak trošku iný zmysel života. Ale v našom vzťahu chýbalo niečo podstatné - láska. On ma nemiloval. Možno si trošku vážil to, čo som preňho urobila, ale nevážil si mňa. Chodil so mnou preto, lebo momentálne nechodil s inou. Opäť som pociťovala to staré známe, ako keď dávate človeku všetko, ale naspäť nedostávate nič, len sľuby a klamstvá a tak som ho opustila. Bolo to správne rozhodnutie, pretože odvtedy mal niekoľko vzťahov, o ktorých si myslel, že ja nemám ani tušenie a keď mu niektorý krachol, vždy prišiel za mnou. A ešte si aj myslel, že mu na tie jeho plané sľuby skočím. Chcel ma mať ako zadné dvierka, ale tomu som ja povedala rázne NIE. Nie som a nebudem pre nikoho plánom B.

Posledná lekcia z lásky: Nikdy nezačínajte vzťah, keď nemáte 100% čistú hlavu a srdce z predošlého. Pritiahnete totiž presne takého istého človeka k sebe. A možno aj horšieho.

Možno by som mala pre vás ešte jednu radu a to, aby ste dali pozor na okolnosti. Ten druhý (a azda aj posledný partner) by vás mal poznať takých, akí ste. Pri plnej sile, v najlepšej nálade, pri maximálnom možnom šťastí, aké ste v danom momente schopná ukázať i dať, lebo to mu bude po celý zvyšok života pripomínať, prečo vás ľúbi. Vzťah nesmie byť založený na ilúzii šťastia a ani na klamstve. Začiatok je ten zlomový okamih, od ktorého je bude možné kedykoľvek rešťartovať na chvíľku ochladnutý alebo zovšednelý vzťah. Má si vás pripomínať ako deprimovanú babu, ktorú stretol niekde vyplakávať? Alebo vás má vidieť ako človeka, na ktorého sa rúcalo všetko v práci? Celé zle. Pritiahnete k sebe buď človeka, ktorý len potrebuje vašu pomoc a bude využívať vaše skúsenosti, alebo človeka, ktorý z vás vysaje i tú poslednú silu či peniaze (prípad mojich priateľov). Alebo samaritána, ale to tiež nie je práve šťastná voľba. Môžete byť bútľavou vŕbou, ale nikdy by ste nemali vstupovať do vzťahu ako zranený pocestný, ale ani ako samaritán. Aj keby tam predsa len boli nejaké iskry, ak sa rola partnera zmení na rolu rodiča, časom úplne pochováte vášeň i celý vzťah. Rodičov ľúbime, ale inak, však? To nie je ako partnerská láska.


Ak sa teraz pýtate, či by som ešte pre lásku nejakého muža niekedy obetovala svoje zdravie alebo dokonca riskovala život, tak hovorím Áno. Urobím to zasa. Dám do toho všetko, ak bude v hre naše šťastie. Aj keby som mala pri tom zmeniť celý svoj život od základov, lebo ja sa lásky nebojím a nebojím sa ani výziev. Ale to šťastie musí byť NAŠE a nie len jeho. Ak vás má niekto ľúbiť, potom musíte byť šťastná(ý) i vtedy, keď tú budúcu lásku ešte nepoznáte a spokojná(ý) so sebou. Ako povedal Buddha i Dalajláma, šťastie nie je cieľ, šťastie je cesta. Šťastie nie je to, že ste našli niekoho do páru, šťastie je celá vaša cesta životom (s láskou i bez nej). Cesta, na ktorej spoznáte niekoho, koho budete sprevádzať a koho tiež budete nesebecky robiť šťastným.
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Adina | Web | 19. srpna 2014 v 20:51 | Reagovat

někdy se vyplatí si počkat na toho "pravého"

2 MadB | E-mail | Web | 19. srpna 2014 v 21:05 | Reagovat

V patnácti letech vlastně nemám k tomuhle tématu pořádně co říct. Nikdy jsem s nikým nechodila, ač zamilovaná už jsem párkrát byla.
Ale já s nikým chodit nechci. Bojím se toho. Mám k tomu dokonce důvody.
Prvním důvodem je, že já sama sebe nemám ráda. Nelíbí se mi, jak vypadám a nesnáším své vlastnosti. Jak bych tedy mohla nechat někoho jiného, aby mne miloval, když já sama se takřka nenávidím?
A druhý důvod je takový, že já jsem až moc zranitelná. Jsem přehnaně citlivá - dokážu milovat jako nikdo jiný, ale potřebuju, aby mi to ten člověk oplácel. Vím, že rozchod s člověkem, kterého bych milovala, by mne zničil. A já vím, že bychom se rozešli, protože tak to vidím všude okolo sebe. Láska vždycky po nějaké době vyprchala... A to já zažít nechci.
Vím, že největší chybou je mít strach z toho, že nějakou udělám, ale já to prostě jinak nedokážu.
A tak se mi tvůj článek sice velice líbí, ale rady nikdy nevyužiji.
(A může to znít bláhově, že tohle prohlašuji v tak brzkém věku, ale já mám prostě svou hlavu a své zvláštní chápání našeho světa.)

3 newbridget | Web | 19. srpna 2014 v 22:59 | Reagovat

[2]: MadB, môžem ťa uistiť, že nie si jediný človek, kto sa na toto presne takto pozerá. Ale budeš musieť obrátiť negativitu opačným smerom. Netreba, aby si niečo menila zo dňa na deň. Stačí, keď začneš robiť to, čo ťa baví. Zmeň negativitu na produktivitu. Vytvor niečo, čo sa bude páčiť tebe i iným. Začni tancovať, začni chodiť do prírody a fotiť, zbierať bylinky, maľovať obrazy, alebo skrátka urob niečo, na čo budeš môcť byť hrdá. Ak budeš spokojná so životom, naučíš sa byť viac spokojná aj sama so sebou. Ono to príde časom. Poznám ženy, ktoré zažili svoj prvý vzťah v 22 rokoch a poznám také, ktoré majú 28 a za sebou ani jedinú skúsenosť, ale samé seba sa už naučili rešpektovať a mať rady. Neber to tak, že s nikým chodiť nechceš. Nehovor vety v zápore, ako "nebudem šťastná, nepáčim sa sama sebe, nechcem s nikým chodiť", lebo je isté, že ty raz s niekým chodiť budeš a ak to nebude tento rok, tak možno o 3, 5 alebo dokonca 10 rokov. To je úplne nepodstatné, kedy to bude, hlavne nezľavuj zo svojich zdravých nárokov. Je správne chcieť, aby niekto lásku oplácal. Namiesto záporných viet hovor: "Urobím všetko preto, aby som bola šťastná, spokojná sama so sebou a raz si nájdem lásku". Takto nebudeš priťahovať smolu a nebudeš mať čoho sa báť.

4 Katka | Web | 22. srpna 2014 v 14:08 | Reagovat

Nádherne napísané. Ja verím, že každý má niekde svoju pravú polovičku, takže určite sa oplatí čakať, aj keď to trošku vedie k zúfalstvu. Držím palce! :-) Ja som sa s mojim už teraz manželom zoznámila v prvý rok na vysokej na diskotéke. Predtým som chodila asi s 3 chlapcami, ale boli to krátke vzťahy, no ten posledný sa ma dosť dotkol pred nástupom na výšku. Bolo to okolo maturity, chlapec sa so mnou nechcel stretávať, vraj aby som sa učila, že ma nechce rozptyľovať. Zmaturovala som vynikajúco, prijali ma na výšku a on mi povedal do očí, že sa musíme rozísť, lebo zistil, že ma už nemá rád... vedela som, že klame a to bolo horšie ako to, čo mi povedal... podviedol ma počas toho, ako som sa ja učila... tak potom som žiadneho chalana neriešila, nešla som na diskotéku s úmyslom zoznámiť sa, ale iba sa odreagovať. Nebolo to na prvej vysokoškolskej diske... ale stalo sa :-) a môžem povedať, že je to moja polovička. Nie je to vždy ukážkové, to ani nikto čakať nemôže. Ale je to to, čo sme obaja chceli a veľmi sa ľúbime :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama