NewBridget cestuje (Švajčiarsko)

18. října 2017 v 8:57 | Veronika Jančová |  Zo života

Švajčiarsko - nádherná krajina - má turistom, ako som ja, stále čo ukazovať. Človek len vyjde von a nevie, kam sa má skôr pozrieť. Týždenný pobyt u sesternice v tomto nádhernom alpskom prostredí mi padol vhod a čo nezahojil čas, to zahojila príroda. A samozrejme Janka, pretože hlavne ju som chcela v tejto krajine navštiviť. Preto som sa vybrala na cestu dlhšiu než 1000 km.



Celý výlet sme vychystali doslova na poslednú chvíľku. Pôvodne som sa tam mala vybrať až niekedy v druhej polovici septembra, no súhrou rôznych náhod ma tam nohy doniesli už v prvý septembrový týždeň. Teda nohy nie. Cestovala som vlakom, s niekoľkými prestupmi a vôbec mi to nevadilo, lebo mňa to vo vlakoch veľmi baví.

Rakúske Alpy na dohľad


Aj napriek tomu, že som cestovala sama a zo Žiliny vyrážala pár minút po polnoci (preto ten mierne unavený pohľad na fotke zachytenej na Viedenskej stanici), cesta mi ubiehala celkom pohodlne. Priznám sa, že po náročných dňoch v práci bolo pozeranie filmu to posledné, čo som túžila vo vlaku robiť. Viac moje oči zaujímala príroda, ktorá sa za oknami vlaku neustále menila. Alpské hory a doliny sa nedali ignorovať a tak som vytiahla mobilný telefón i fotoaparát. Upozorňujem, že niektoré z ďalších fotiek boli robené za jazdy a teda nebudú všetky 100 % ostré.


Zeleň mojim očiam robila dobre. Avšak nadchýňali ma tiež domy s lomenými štítmi, dreveným obkladom a balkónmi, z ktorých viseli muškáty. No viete si predstaviť Alpy bez muškátov? Ja teda nie. "Tak už viem, kam chodí Starkl fotiť svoje katalógy," preblesklo mi mysľou.


Čo ma pri pozorovaní okolia fascinovalo, boli cesty pre automobily. Tie neviedli len popri vlakovej trase, ale bolo vidieť aj mosty vysoko v horách, ktoré viedli do tunelov. Nuž šoférovať by som tam isto nechcela. Ak, tak isto nalepená na čelnom skle a rozhodne nie na tej strane s výhľadom. Ja mám neskutočný strach z výšok. Asi sa teraz pýtate, prečo som šla do Álp, ale to ešte zistíte.


Divila som sa tiež kostolom postaveným na vŕškoch. Nebolo mi jasné, prečo Rakúšania stavajú kostoly mimo svojich obcí a hlavne prečo tak vysoko.


Ale to boli iba moje myšlienky. Viete, ja do kostola chodím len občas a keď už idem, tak sa vyparádim. Už sa vidím, ako by som šla po asfaltke do takého kopca v topánkach na podpätkoch. Čo hore... hore ešte ako tak, horšie dolu. S vyplazeným jazykem Ale to okolie bolo krásne. Wau.

Prichádzam do švajčiarskej Arosy


Tak, ako boli krásne Alpy v Rakúsku, tak isto ma očarili Alpy vo Švajčiarsku. Vlak z Churu do Arosy šiel cez rôzne tunely, mosty a prirodzene stále do kopca, veď Arosa leží vo výške 1.739 - 2.653 m n.m. a Chur je iba 593 m nad morom. Priala by som Vám vidieť môj vydesený pohľad, keď moje oči zočili tento most... Smějící se


Ako sme sa k nemu blížili, snažila som samu seba presviedčať, že to určite bude most pre autá a že po ňom nepôjdeme. Ale čerta starého, lebo táto pamiatka (Langwieser Viaduct) zapísaná v zozname Unesco slúži práve železničnej preprave. Nejako som to našťastie predýchala a dokonca som ten prejazd mostom natočila. Video Vám niekedy uploadnem na Facebook, ak budete chcieť. Len ho dám radšej bez zvuku, nech nečuť tie moje komentáre. Rozpačitý

V Arose ma už privítala moja milá Janka (sesternica z druhého kolena) a hneď sme šli k nej domov. Ako prvé ma zaviedla na balkón. Po prekonaní strachu z mosta ma už nemohla vydesiť žiadna výška, ale milo ma prekvapil ten krásny výhľad. Švajčiarska Arosa ma privítala so slniečkom pod mrakom a lúčila sa snehom, ale uznajte, ten výhľad stále stojí za to. V každom počasí.


(na fotke vyššie si uprostred všimnite vodopády)


Výlet č. 1

Každý deň sa alpská príroda menila a hneď v ten ďalší bolo zhodou okolností celkom pekne. Ani zima, ani teplo. Janka musela byť práve ten jeden deň v práci a ja mala pred sebou niekoľko hodín, kedy som si mohla vybrať. Buď budem doma ležať s menšou bolesťou hlavy, alebo to vydržím a pôjdem von.

Bolesti hlavy a menšie problémy s dýchaním sa pre tú zmenu nadmorskej výšky dali čakať. Aj pri výstupe do mierneho kopca som fučala ako kotný jež. Ale slniečko vyliezlo spoza mrakov, takže ja som s pomalou chôdzou penzistky vyliezla tiež, že idem obdivovať vodstvo v okolí Arosy.


Na fotografii vľavo vidíte krásne potoky s krištáľovo čistou vodou a vpravo vidíte vodopády (Alteiner Wasserfall). Sú to presne tie vodopády, ktoré vidí Janka každý deň z okna.

Výlet č. 2

Ale prehliadku vodstva nekončíme, pretože ďalší deň sme mali ísť už aj s Jankou k jazeru. Povedala mi, že ak podídeme o kilometer vyššie, uvidíme trošku inú Arosu. Menej áut. Tam hore je vraj celkom iný svet. A naozaj.

Cestou som videla zaujímavý dom, ktorý tiež stojí za zmienku. Aj keď pri ňom vlaje švajčiarska vlajka, pripomenul mi štýlovo bristké stavby. Už toto bolo také iné.


Janka ale mala pravdu s tým iným svetom. Bývať by sa tam určite dalo, lebo je to prostredie ako stvorené pre nás - introvertky. Ten čerstvý vzduch a ticho by mohli predávať v plechovkách v Lidli. Vykúpila by som celú paletu.


A áno, aj Švajčiari budujú kostoly na kopcoch. Prečo, to netuším, ale cestou z výletu ma Janka zadýchanú presvedčila ísť ku kostolíku bližšie a vychutnať si aj opačný pohľad - pohľad zhora. A bola to tiež krása.


Okolo kostola boli lavičky a naozaj božské ticho. Čo sa v tomto "inom svete" ozývalo, boli akurát oslíci, ktorých sme cestou videli v jednej záhrade a samozrejme pasúce sa kravičky. Veď aké by to boli Alpy bez nich?


Na tejto ďalšej fotografii už môžete obdivovať krásu okolia jazera Schwellisee (1931 m. n. m.) a úzke cestičky, po ktorých sme mali hneď druhý deň vyšľapať trasu (popri tých vodopádoch a kus za nimi) k inému jazeru. Tentokrát sme sa však zdržali iba v okolí tohto jazera.


Jazero Schwellisee má celkom aktívne prítoky a teda jeho hladina nebýva nikdy pokojná natoľko, aby ste v ňom jasne videli odraz okolia. Ale príjemné je i zahrať sa na paparazza a rýchlo zvečniť Janku, keď to nečaká. Ona sa moc nechce fotiť.

Ako sme jazero obišli, za ním bolo ešte jedno menšie a jeho hladina pokojnejšia. Patrilo sa zvečniť i flóru - odkvitnuté kvety, keďže sú pre túto krajinu dosť typické.


Vtedy som myslela, že sú to oleandre (keď nevidím kvet, ťažko sa mi háda), ale ide podľa všetkého o nejaký druh divého alpského rododendrónu. Môže to byť krásne, keď v máji a júni všetky naraz rozvinú svoje krásne ružové kvety. Nájdete ich tam na každom kroku.

Výlet č. 3


Nastal ďalší deň výletov a k jazeru Älplisee (2156 m. n. m.) sa šlo po cestičkách, ktoré nám pri každom kroku dopriali aj úžasný výhľad na jazero Schvellizee, pasúce sa kravy, ovečky, cestičky. Teda ten výhľad ako kedy, lebo na niektorých strmších zrázoch som sa ani radšej nechcela dívať, čo je podo mnou. Ale strach treba prekonávať. Presne kvôli tomu som do Álp šla - prekonať samú seba, oddychovať aktívne, premýšľať nad minulosťou, budúcnosťou, láskou... A dýchať čerstvý vzduch. Teraz sa mi už dýchalo lepšie, moje nádychy mi nepripadali také plytké a tak som mala konečne dosť kyslíka.


Neboli úplne ideálne svetelné podmienky na fotenie odrazu na jazere Älplisee (lepšie by sa fotilo popoludní), ale chcela som ho hlavne kvôli pekným fotkám obísť a pošpekulovať, ako to spraviť. Nakoniec sa mi predsa len zadarilo a na hladine sa čiastočne zrkadlí vrch Rothorn (na fotografii vpravo).

Večera u Janky v práci

Prepáčte, že zabúdam na seba a nevidíte ma na žiadnej fotke. Tesne pred ochodom na dovolenku som zjedla niečo, na čo som alergická (a stále neviem, čo to je). Kým som dorazila do Arosy, vyrážky mi obsypali veľkú časť tváre.

Úprimne, aj som bola rada, že nechodíme veľa medzi ľudí, ale iba do prírody, pretože ma trápilo, ako práve počas najvytúženejšej dovolenky vyzerám. Zašli sme však i na jednu večeru (ktorú mimochodom z veľkej časti varil bratanec, brat Janky, a je to znamenitý kuchár), tak tu mám pre vás aj jednu gurmánsku fotku.


Na večeru som mala syrové fondue, ktoré som jaksi zabudla zvečniť (alebo som sa skôr hanbila vytiahnuť mobilný telefón v prítomnosti hostí) a ako dezert tento lávový koláč. Koláč sa podával teplý, takže mal tekuté čokoládové srdce. K nemu sme mali domácu šľahačku, domácu zmrzlinu, hrušky a malinovú omáčku. To teda bola mňamka.

Výlet č. 4

Pobyt sa mi chýlil ku koncu a hory i chodníky nám zapadli snehom. Z predošlého dňa nemám nič nafotené, pretože na prechádzke husto snežilo. Aj ten ďalší deň nám neostalo nič iné, než sa pobrať do mesta na nákupy. V meste tiež neboli podmienky na fotografovanie, ale zato som si odtiaľ doniesla suveníry (jeden i pre moju - dnes už lásku), pekné oblečenie i nejakú švajčiarsku kozmetiku.

Oblečenie bude i súčasťou chystaného článku o móde. A prezradím opäť i čosi zo svojho súkromného života. Ten sa po návrate zo Švajčiarska, kde som prišla na úplne iné myšlienky, uberá úplne iným smerom a dovolím si napísať, že som s ním po dlhom čase konečne spokojná. Ale o tom už nabudúce.

Ako sa Vám páčilo moje rozprávanie a fotky? Vybrali by ste sa i Vy do Arosy, alebo máte tip na iné krásne miesta? Usmívající se
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 miskasiska | E-mail | 18. října 2017 v 13:15 | Reagovat

Krásne si to tam mala, juj, hneď by som sa k tebe na taký výlet pridala :-) A už sa teším na článok s oblečením :-)

2 Eliss | Web | 21. října 2017 v 17:56 | Reagovat

Tak tam je krásně :)

3 Frankie | E-mail | Web | 3. prosince 2017 v 10:35 | Reagovat

diky za dobry clanek, co vic dodat.

4 Ches | E-mail | Web | 15. března 2018 v 9:34 | Reagovat

Mám rád hory více než oceán!

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama