O hodnotách a ľuďoch, ktorí položili najvyššiu obeť

28. prosince 2018 v 13:05 | Veronika Jančová |  Zo života

V našom živote máme jedinú istotu a tou je, že keď dnes zapadne slnko, zajtra opäť vyjde. Až skončí tento rok, ktorý mne i mojim blízkym priniesol iba samé utrpenie, príde rok 2019, my obrátime list a dostaneme novú šancu prežiť ho lepšie.


Niekde som čítala, že rok 2018 bol označovaný ako karmický. Mal to byť prielom v životoch, kedy sa vykryštalizujú všetky vzťahy. Článkom s touto témou som neprikladala väčší význam a ani mi nebolo jasné, ako to autori mysleli. Odpovede priniesol sám život a o tom je aj tento článok.

Dnešná doba žehná všetkému možnému, len nie empatii a úprimným rozhovorom medzi priateľmi a členmi rodiny. Aj by sme sa povyzvedali čo to od iných, lebo záujem by bol, ale to nespravíme, lebo nechceme rozprávať o sebe. Ani keď sa nás iný človek pýta. Sú zaužívané klišovité otázky typu: "Ako sa máš?" s odpoveďou: "Dobre, čo ty? Ako keby sme si mysleli, že pravda nikoho nezaujíma. To ale vôbec nemusí byť tak. Niektoré otázky nie sú položené iba zo slušnosti alebo z ľútosti. Ak by si to všetci ľudia uvedomovali, tento rok mohol začať i skončiť ďaleko pozitívnejšie.

Tragické odchody

Začiatkom roka odišiel na druhý svet náš dobrý kamarát Majko alias Majky. Ja som ho až tak dobre nepoznala, poznali sme sa krátko, ale moji priatelia ho poznali od malička. Mal snáď sedem životov ako mačka. Stále hľadel pohárikom na dno, vedel sa riadne nachniapať a nejakým šťastím aj tak vždy prišiel domov celý. Aspoň tak mi hovorili priatelia. Nikto sa ho nevypytoval, prečo vlastne toľko pije, či niečo nepotrebuje pomôcť vyriešiť. On by vraj o problémoch tak či tak nikdy nerozprával. Zvlášť za triezva nie, lebo vtedy obvykle nemal náladu nikomu dvíhať telefón. Ak nemal byť veselý, jeho človek naozaj nikdy nevidel zachmúreného, radšej zaliezol do bytu a neukázal sa. Preto sa nikto nečudoval, že nám na Silvestra ani Nový rok nedával o sebe vedieť. Kým si všetci mysleli, že je Majko v posteli, nemá náladu ísť von a pije čaj, ležal utopený vo vani, v ktorej zaspal. Ešte v sobotu nás objímal a hovoril, ako nás má rád a už ďalší týždeň sme oňho prišli.

Chvíľku na to ďalšia rana. Priateľ aj so svojim bratom stratili otca, svojho posledného rodiča. Obaja si dnes veľmi vyčítajú, prečo ho do nemocnice nedoviezli skôr, prečo ho dôraznejšie nenútili zájsť na vyšetrenie, ale nič by tak či tak nezmohli. To nedokázal ani jeho lekár, ktorý mu predpisoval lieky na kašeľ. Aj otec bol len obeťou dnešnej doby, kedy sa nikto na nič nesťažuje a snaží sa byť samostatnou jednotkou. Keď naňho tlačili, aby šiel so zhoršujúcim sa kašľom k lekárovi zas, vyriešil to po svojom. Začal nasilu zadržiavať príznaky a kašľal iba vtedy, keď bol vonku a tam, kde ho nemohli počuť. Skrývať kašeľ i problémy s dýchaním bolo jednoduché, lebo býval iba so synom (bratom priateľa) a obaja pracovali na zmeny. V ten deň ale môj priateľ prišiel k otcovi na návštevu nečakane a hoci otec opäť statočne zadržiaval kašeľ, prezradili ho nohy. Mali modrastú farbu, čo je príznak silného zápalu pľúc alebo inej vážnej choroby. Otec musel okamžite do nemocnice. Bez kompromisov a výhovoriek. To už ale bolo žiaľ neskoro. Lekári skonštatovali, že šanca na záchranu je tu nízka a skôr než dúfať v zázrak bude lepšie sa s otcom rozlúčiť. I ja som mala v nedeľu prísť na návštevu, môj drahý ma chcel s otcom zoznámiť. Nedeľného rána sa však otecko bohužiaľ nedožil. Moje prvé i posledné stretnutie s ním bolo na jeho vlastnom pohrebe.

Neprešlo ani pár týždňov a konal sa ďalší pohreb. Svojho otca pochoval aj náš spoločný kamarát Patrik. Bol veľmi užialený a buď na nás zabudol, alebo nemal síl nám dať o tom vedieť. Myslel, že sa to dozvieme od ostatných priateľov. Tí nám ale z ľútosti nad našou vlastnou stratou nič nepovedali. A niektorí o tom tiež nevedeli. Tak sme Patrikovi nemohli byť v tejto dôležitej chvíli nablízku, čo dodnes ľutujeme. Ak by sme aj neboli šli na pohreb, boli by sme pomáhali inak. Minimálne psychicky určite. Však kto by jeho žiaľ chápal lepšie?

Už koncom jari sa nám pred očami začal strácať ďalší kamarát - Pali. Paľo sa nám zlajdáčil. Prišiel o zamestnanie a našiel si druhé... Raz o tom aj začal so mnou reč, ale ktosi prišiel a nechcel o tom rozprávať ďalej, tak zmĺkol. V novej práci to však evidentne nemal lepšie. Odrazu začal viac piť, schudol a prestal o seba dbať. To nebolo preňho typické. Vždy sa mal rád, cvičil, posilňoval, jedol zdravo... Odpoveď, prečo sa to deje, priniesla náhoda. Raz som ho stretla, ako šiel z lekárne a v ruke niesol igelitové vrecúško plné liekov na predpis. Tušila som, že bude mať vážne zdravotné problémy, ponúkala pomoc, ale aj Pali bol príliš hrdý. Patril k veselým a spoločenským ľuďom a iným zásadne svoje problémy na nos nevešal. Ďalšia obeť doby, ktorá si žiada iba silných bojovníkov. Pali slovo "problém" ani nemal vo svojom slovníku. Preňho bolo všetko výzvou, ktorú musí zdolať. V jeden týždeň ale ostal doma. Sám priznal, že potrebuje aspoň tri dni vyležať chorobu, aby zosilnel a vládal venčiť psíka. Psíka teda vzal brat môjho drahého k sebe a kamarátka chodila Palimu nosiť jedlo, až sa jeden deň nikomu neozval. Po skúsenosti s Majkom nám už nebolo všetko jedno, keď nedvíhal telefón a nikomu neodpovedal na správy. Kamarát preto šiel búchať mu na dvere s tým, že keby bolo treba, zavoláme niekoho, kto ich vykopne. Veď radšej zaplatíme kamarátovi nové dvere, než by sme ho nechali bez pomoci. Neskoro. Pali visel v obývačke. Obesil sa. Svoju životnú situáciu nezvládol.

Smutná bola aj jeseň tohto roka. Nedávno ste mohli vidieť v televíznych novinách reportáž z dopravnej nehody, kedy sa jedna žena učila šoférovať a nechtiac zrazila svojho priateľa. Mnoho ľudí by ženu označilo za hlúpu, to však nie je pravda. Auto im zapadlo do jamy a on kázal priateľke zaradiť spiatočku. Postavil sa pred nárazník a začal auto knísať, aby zabralo koleso a auto z jamy vyšlo. Riadiaca páka ich vozidla však mala svoje špecifiká a aby naozaj zaradila spiatočku, musela ju najskôr riadne zatlačiť nadol, čo chudina nespravila. Ešte jeho auto tak dobre nepoznala. Keď teda zabralo koleso, auto šlo namiesto cúvania vpred. Zaradená rýchlosť, prudké stlačenie pedálu plynu a silný motor sa postarali o katastrofu. Kamarát skončil na strome pritlačený vlastným autom a svojej životnej láske zomrel pred očami. To ale nezainteresovaní diváci a čitatelia článkov, kde sa okamžite stala terčom kritiky, nevedeli. Tohoto chalana som ja osobne veľmi nepoznala. Posledné roky nechodil veľmi vonku, poznali ho skôr ostatní moji priatelia. Pár dní pred smrťou však predsa s nami bol na jednej akii. Kamarát Michal ho pozval na oslavu svojich narodenín a všetci sa tešili, že prišiel. Sedel predo mnou a aj sme sa všetci rozprávali, vtipkovali smiali... O to viac nás zasiahlo, že jeho prítomnosť na oslave bola v podstate rozlúčka. Jeden deň spoznáte super človeka a pár dní na to je po ňom.

Tento rok ešte zomrela i manželka brata môjho nebohého starého otca, jedno nenarodené dieťatko, otec jednej rodiny (rodina zosnulej sestry môjho otca), dobrá kamarátka mojej mamy (rakovina), ... Jedna katastrofa striedala druhú. Sotva sme sa otriasli z jednej, už sa dialo niečo iné. O mojom zdraví radšej ani nehovorím. Keď som konečne pekne schudla, seklo ma najskôr v krčnej chrbtici, potom v krížoch a posledné mesiace mi narobila problémy i cysta na kostrči, s ktorou som sa narodila. Áno, tá, ktorá ma pred dvoma rokmi poslala na vyše mesiaca PN-ky s vysokými horúčkami a pre ktorú mal blog odmlku. K tomu mi začali problémy s potravou. Zasa mám intoleranciu na niektoré potraviny. Ani si neviete predstaviť, koľko úsilia ma tento rok stála práca... Veď pracujte, keď vás každý pohyb a dokonca i sedenie, ležanie a akákoľvek poloha bolí. Keď vás zvnútra žerie bolesť zo všetkých tých strát. Mala som čo robiť, aby to všetko neprechádzalo i do mojich článkov, pracovných mailov a debát s kolegami. A úplne najhoršie boli posledné tri dni v práci.

Zlé, zlé pocity

Keď sme nedávno sedeli s partiou pri stole, bavili sme sa o smrti. O tom, že mŕtvi si väčšinou niekoho zavolajú k sebe. Mali sme z tých rečí zimomriavky po chrbte a potom som začala mať zlú predtuchu. Neviem prečo, ale z nejakých zvláštnych dôvodov mi v hlave rezonovala myšlienka, že tieto Vianoce by mohli byť poslednými Vianocami môjho otca. Stále som to zaháňala preč a snažila sa myslieť na to, ako Vianoce oslávime. Čím mu môžeme spraviť radosť.

Otec sa necítil dobre už dlhú dobu. Veľmi pribral, bol opuchnutý, nemal na nič sily... Stokrát som ho posielala k lekárom. Využila som k tomu každú príležitosť. Či sa hrabalo seno, alebo sa zbierali slivky, hneď som ho skúšala presviedčať, lebo všetci hovorili, že na mňa možno dá. Ale nechcel tam ísť za živý svet a ako bývalý onkologický pacient musel vedieť, čo riskuje, keď ma nechce poslúchnuť. Predtuchy tohto druhu však asi nemávam iba ja. Máme ich viacerí v rodine. Aj otec. Zrejme cítil, že je s ním zle a už mu nebude pomoci a nechcel posledné mesiace stráviť v nemocnici.

Tie moje tušenia ale boli také silné, že mi nedali pokoja celé týždne. Ani mame. Bola viac menej stále doma. Toľko odskočila kúpiť niečo na jedenie, alebo otcovi cigarety, ale inak nechodila nikam. Povedala som aj priateľovi, že sa bojím o otca a musím mu za každú cenu tieto Vianoce skúsiť ešte raz dohovoriť a poslať ho na vyšetrenia. Aj keby sme ho tam mali s priateľom odviesť nasilu ako jeho nebohého otca. Hneď po sviatkoch, lebo na druhý sviatok Vianočný mali s mamou veľké plány. Mali ísť k rodičom snúbenice môjho brata. Katku chceli oficiálne vypýtať pre Michala za manželku. Tento rok sa majú brať. Chcela som preto, aby boli tieto Vianoce výnimočné v každom ohľade.

Dali sme teda s priateľom opraviť otcovi gitaru. Svoju starú 12-strunovú Cremonu miloval. Kúpil si ju ako mladík, bola jeho prvou a najdrahšou vecou, ktorú si dovolil kúpiť a jej oprava mohla byť preňho impulz do života. Opravár jej opravil krk, ošetril vnútro, vytmelil hrany, namazal ladenie i vymenil struny za nové. S priateľom sme kúpili krásne púzdro. Nech to stojí koľkokoľvek, bolo nám to jedno. Len nech má tata radosť a môže opäť hrať. Dokonca sme púzdro boli neskôr i vymeniť, lebo gitarka v ňom bola príliš natesno natlačená, tak aby netrpela. Nové bolo lacnejšie, tak sme ešte prikúpili ladičku i trsátko. Tento darček mal mať najväčšiu citovú hodnotu a mal dať otcovi do života elán. Veľmi nám na tom záležalo.

Tentokrát moja predtucha nebola 100 % správna. Posledné Vianoce môjho otca nebudú tento rok. Boli vlani. Otecko zomrel v stredu 19.12.2018. V sobotu sme ho pochovali a už odpočíva v pokoji. Asi i spokojný, že má pohreb za sebou a už nie je v centre pozornosti. On to naozaj nemal rád. Nikdy nechcel byť iným ľuďom na očiach a netúžil po tom, aby sa o ňom hovorilo. Nerád chodil na oslavy a svadby. Najradšej bol doma. Nechcel by ani to, aby sme plakali. Už ho počujem, ako by nám doma povedal: "Kašli na to a ulej štamprlu." Aj sme sa snažili aspoň doma neplakať, ale ono to nejde. Nedá sa len tak ignorovať prázdna stolička pri štedrovečernom stole. Rovnako nebude ľahké vytesniť z pamäti obraz mŕtveho otca v rakve. Môžeme to dokázať iba fotografiami, na ktorých bol živý a veselý.


Včera som si z domu brala album s fotkami a pýtala sa mamy, či smiem. Hovorila,že to nie je dobrý nápad pozerať na fotky, lebo budem trpieť a zbytočne otvárať svoje rany. Že to obvykle ľudia nerobia. Nie tak skoro po smrti blízkeho. A je toho veľa, čo by som nemala. Nemala som mať napríklad na pohrebe oblečené tmavé šedé nohavice, ale mali byť čierne. Nemala som sa tak výrazne namaľovať (ako keby bolo možné nalíčiť sa s roztrasenou rukou a nedostatkom času lepšie) a po pohrebe sme vraj nemali (doma) ani toľko piť. Ani som nemala zdobiť vianočný stromček, že na čo... Ale viete čo?

Ja nebudem obeťou dnešnej doby

Kašlem na to, čo sa má. Viem, čo by si otec želal. Významné príležitosti chcel zapiť, chcel si žiť po svojom. Nie všetko robiť tak, ako to robia iní. Bolo mu jedno, čo si budú ľudia hovoriť, vždy bol sám sebou. Otec nemal rád ani tradície. Z Vianoc mal rád iba to, že sme boli všetci doma a že mohol zdobiť stromček. Vešanie gulí a zvončekov bol preňho relax. Rovnaká som i ja a priateľ. Ani my nemáme radi tradície a z každého zvyku si osvojíme iba niečo, čo má pre nás hlbší význam. Na Vianoce sme si s priateľom nedávali darčeky. Darčekom sme jeden pre druhého a ľúbime sa. Dokonca sme sa dohodli, že ak sa raz vezmeme (v čo dúfam, lebo tata mal môjho milého veľmi rád), ani omylom nebudeme mať tradičnú svadbu so svadobnou hostinou v sále. Nebudeme sedieť za vrchstolom, jesť rezancovú polievku s podbradníkmi, krájať svadobnú tortu, rozbíjať taniere, poháre, zametať... nič z toho. Stretneme sa s priateľmi, oslávime náš veľký krok s rodinou, ale spravíme si všetko po svojom. Nie tak, ako väčšina ľudí iba preto, lebo sa to tak robí.

Jednu chybu otca však nezopakujem. Už nikdy si nenechám svoje radosti a starosti len pre seba. Ani priateľovi, rodine a ostatným blízkym to nedovolím. Rok 2018 naozaj vyčistil vzťahy. Už viem, komu na kom a ako veľmi záleží. Ukázalo sa, kto je orientovaný iba na seba a svoje blaho a kto sa pre priateľstvo aj obetuje. Kto má súcit s inými ľuďmi a kto sa iba pretvaruje. Celá naša partia a aj celá rodina teraz vie, kto nám je aký priateľ a v najbližších mesiacoch sa tomu prispôsobíme. V roku 2019 a všetkých ďalších rokoch sa budeme rozprávať. Viac než doteraz. Treba vyzývať ľudí, aby sa rozprávali. Nebuďte obeťami, nehrajte sa na silných a samostatných. Buďte v prvom rade ľuďmi. Omylnými, krehkými a ochotnými počúvať i rozprávať... Inak môj otec, otec mojej lásky, Majko, Pali a ďalší iní ľudia zomreli úplne zbytočne.
Pevne dúfam, že zoznam ponaučení, ktoré boli pre nás tento rok nachystané, je na konci a už nás nikoho nič tragické nečaká.


Prajem vám, aby ste koniec tohto roka a sviatky prežili čo najkrajšie a nech je nový rok každého z vás úplne geniálny.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama